Tajomstvo mesačného svitu - 5.Kapitola 1.-4.časť

Dvanásťročný chlapec sa spamätal a pozrel sa do svojej izby. Videl tu hnedého psa, ten sa rozbehol popri ňom a vybehol von z domu.

Už ho nevidel niekoľko nie koľko mesiacov. Ubehlo už pol roka a Eric a tieto udalosti skoro zabudol. Načo si pripomínať každý deň to isté. Možno to bol len nejaký sen ? Toto si vždy pomyslel keď sa zrazu za čas rozpomenul po niekoľko týždňoch.

Čas plynul veľmi rýchlo. Končil i školský rok. Eric mal všetky skúšky za sebou, i známky mal uzatvorene.

Ešte zatiaľ nevedel čo ho v budúcnosti čaká. Každý deň prežíval tak isto, tým istým tónom. Dni ubiehali veľmi rýchlo. Bol už koniec školského roka. Eric mal dva mesiace voľna. Mal prázdniny.

Nastal deň na ktorý dlho nezabudne. Dnes nastane zvrat. Tento deň sa mu zmení celý život, nielen jeho ale celého mesta.

Dvanásť ročný chlapec sa ráno zobudil okolo ôsmej. Jeho mama už bola v práci. Cítil že má veľa voľna, predsa mu začali dvojmesačné prázdniny.

Za niekoľko minút sa prezliekol a zišiel dole do kuchyne. Bol rád že každý deň má dom prázdny. Bohužiaľ nemal žiadnym priateľov, lebo jeho spolužiaci si mysleli že je nejaký podivín. Za posledný pol rok sa veľmi zmenil. Už nebol taký radostný a šťastný ako pred tým. Vždy ho trápili tie nočné mory. Každú noc sa mu sníval ten istý sen, ako videl horiace mesto z diaľky ale aj ako sa pozeral na svoj hrob. Musel to zmeniť. Táto zmena mala nastať tento deň, ale on ešte nič vôbec netušil.

Po raňajkách si zaumienil že pôjde von, keďže dnes nemal nič na práci. Zamkol sa sebou vchodové dvere a šiel sa poprechádzať do centra jeho rodného mesta. Centrum nebolo veľké, ale nachádzali sa tu obchody s tovarom, ktorý každý potreboval. Nebol tu síce žiadny veľký supermarket ale malé predajne potravín. Eric sa prechádzal v centre mesta. Všímal si nový vystavený tovar vo výkladoch.

Uprostred námestia stál osem metrový kríž, ktorý bol lemovaný nejakých druhom zliatiny, ktoré on nepoznal. V pravom rohu tohto malého námestia bol menší kostol. On ho navštevoval už od mala. Každú nedeľu chodil do kostola zo svojou mamou.

Bol tu i mestská radnica ktorá tu stála od nepamäti. Nad vchodom boli vyobrazené slnečné hodiny. Celé námestie malo vajcovitý pôdorys. Mnoho obyvateľov tohto mesta sem veľmi rada chodila. Mnohý z nich sem nechodili nakupovať, len sa tak poprechádzať, dozvedieť sa čo je nové medzi ľuďmi apod.

Eric prešiel celé námestie i centrum tohto malého mesta. Pokračoval necelú hodinu pokiaľ sa dostal von z mesta. Stále ho niečo ťahalo do vnútra toho tajuplného lesa. Nikto zo zdravím rozumom by tam nešiel , ale on si nevedel radi, niečo ho tam priťahovalo, akoby by bol zhypnotizovaný.

Kráčal veľmi dlho medzi starými vysokými stromami. Začul niekoľko krát podivné zvuky, ale nebral na to ohľad. Blížil sa k cieľu, celú dobu nevnímal nič iné ako len ten smer a koniec cesty. Nevedel si pomôcť ale musel nasledovať svoj inštinkt.

Videl pred sebou to isté jazero čo mal vo svojich snoch. Spoza vysokých stromov vykukovalo veľké Slnko. Svetla tu dopadalo veľmi málo. Okolie jazera bolo akoby v pološere. Obehol celé pobrežie a zastavil sa pred nejakým kameňom. Bol tu zvláštny symbol. On ho poznal. Mal ho na svojej hrudi. Od kedy sa ten záhadný medailón vpil do hrudi, od vtedy tam mal ten zvláštny symbol.

Podišiel k nemu. Tento kus skaly bol pevne prichytení o zem. Dotkol sa ho, pritom prestal vnímať tento svet.

Začala sa mu krútiť hlava. Celým telom mu prešla ostrá bolesť. Točil sa okolo vlastnej osy akoby niekoľko hodín. Bol v nejakom víre.

Zrazu všetko prestalo. Ešte ho vždy bolelo celé telo. Ale on sa už nenachádzal v tom lese. Vlastne nebol v tej istej realite.

Pocítil akési uštipnutie na pleci. Obrátil hlavu, že sa pozrie čo ho pichlo, ale zrazu stratil vedomie. Nevedel nič o sebe a čo sa z jeho telom stalo.


Čiernovlasý chlapec sa zobudil. Prvé čo videl bol tmavohnedý strop. Pokúsil sa posadiť, to sa mu podarilo na prvý raz. Porozhliadal sa po celej izbe. V strede izby bol nejaký chatrný stôl a u neho len jedna stolička. Bola tu i nejaká väčšia skriňa. Iný kus nábytku už tu nevidel. Celá miestnosť vyzerala dosť chatrne.

Vôbec necítil žiadnu bolesť, bol od počatí. Obzeral si celú miestnosť niekoľko minút pokiaľ si nevšimol že mal na sebe iné oblečenie. Boli to nejaké staré otrhané veci, ktoré boli s niečím s šité. V izbe nenašiel svoje oblečenie. Bol prekvapený ako to tu vyzerá.

O necelú hodinu prišiel do izby nejaký starší vysoký muž. Eric počítal že mal po päťdesiatke. Bol zavalitej postavy, bolo na ňom vidieť že nemal ľahký život i jeho oblečenie sa podobalo čo mal Eric na sebe.

„Dobré ráno sedmospáč“, ozval sa hrubým hlasom muž. „Ako sa vôbec voláš ?“, zo záujmom si premeriaval toho chlapca, ktorý ešte sedel na starej posteli.

Chlapec sa na muža pozrel ale nevyslovil svoje meno, nie že by sa bál, ale necítil sa tu bezpečne a hlavne s cudzími ľuďmi mal zakázané hovoriť.

Ale on už nebol vo svojom svete. Nachádzal sa úplne niekde inde. Tu ho čaká nová časť jeho osudu. Ale on to ešte netušil, mal sa to dozvedieť o niekoľko dní.

„No ako sa voláš, alebo snáď ťa nenaučili hovoriť ?, zahrmel vysoký muž a čakal na odpoveď s vyčítavým pohľadom. „Jj jj ja sa volám Eric“, koktavo odpovedal.

S prekvapeným si ho znovu premeral. „Máš zvláštne meno, ešte som ho nikdy nepočul. Aby som nezabudol ja sa volám Diaren“.

Eric sa postavil z postele a zem mu pod nohami zavŕzgala. „Kde sú moje šaty ?“. „Tvoje oblečenie bolo úplne zničené, akoby by boli spálené. Ak ho chceš tak sú vonku pri dome. Bohužiaľ som nemal iné oblečenie, tak som ti musel dať moje staré.

Chlapec otvoril dvere a naskytol sa mu pohľad do malej kuchyne, ktorá bola zariadená podobným štýlom ako predchádzajúca izba. Namiesto skrine tam bola pec na drevo. Šiel von z kuchyne, kde boli popráskané staré dvere. Vyšiel von z chátrajúceho domu a vonku uvidel na nejakej tyči jeho staré oblečenie.

„Ten muž mal pravdu, akoby mi ho niekto zapálil“, pomyslel si. V okolí toho domu boli staré vysoké stromy, ktoré sa podobali tým kde pred tým žil. Ešte vždy si neuvedomil že nie je v tej istej realite.

Uvidel i svoju starú zničenú obuv. Až teraz spozoroval že mal na sebe nejaký typ sandálov. Otvorili sa vŕzganím vchodové dvere a v nich sa objavil ten starý muž.

„Chlapče poď sem do kuchyne“, zvolal naňho a chlapec šiel za nim do kuchyne. „Budeme sa musieť rozlúčiť, ja musím ísť dom, na mňa už čaká doma určite moja mama“, oznámil bez strechu Eric. „Tak dobre, dúfam že sa ešte niekedy stretneme“. „Dovidenia a za všetko ďakujem“, rozlúčil sa a vyšiel z domu. Šiel rovno po nejakej divnej cestičke, ktorá bola dosť zarastená. Z diaľky uvidel ten dom kde spoznal toho muža. Z komína sa valil čierny hustý dym.

Odvrátil tvár a šiel pomalým krokom smerom, kde si myslel že les musel končiť. Mýlil sa, tento les bol taký veľký že ho obyčajný človek prešiel z dva týždne. On už sa nenachádzal v tom svojom svete.

Šiel už dve hodiny a nikoho nestretol. Len v diaľke zazrel rôzne divné zvieratá, ktoré ešte nikdy nevidel. Cestička už bola slabo viditeľná. Bol prekvapený že ešte nikoho cestou nestretol alebo už nenarazil na svoje rodné mesto.


Bol nádherný podvečer. Večerné Slnko malými krokmi klesalo k obzoru. Medzi vysokými stromami presvitali slnečné lúče, ktoré aspoň trochu osvetľovali temný les. Obloha na lesom sa zafarbovala do oranžovej až rúžovej farby. Na oblohe nebolo ani mráčika. Vial studený vietor, ktorý jemne ohýbal vrcholky stromov.

Dvanásť ročný chlapec kráčal už pol dňa. Prešiel už niekoľko desiatok kilometrov, ale nie a nie nájsť koniec lesa. Pochodoval pomalým tempom po úzkej lesnej cestičke, ktorá sa málokedy používala. Veď kto by kráčal tak ďaleko do útrob tmavého lesa ?

Chlapec už bol dosť zmarený predstavou, že nikdy nenájde východ z tohto prekliateho lesa. Ponad lesom Slnko už zapadalo a posledné lúče pretínali stromy.

Prešlo niekoľko minút, Slnko už úplne zapadlo a veľký les pokryl čierny súmrak. Malý chlapec už veľmi nevidel pred sebou. Stále pokračoval v ceste, lebo ešte videl tmavé obrysy lesnej cestičky.

V diaľke uvidel i cez tú hroznú tmu obrysy rôznych budov. Vo svojom duchu sa potešil, že už konečne prešiel celý les. Stromy sa začali rozostupovať každým krokom kým mieril smerom do malej dedinky.

V tej tme nezbadal že les o ktorom si myslel že konečne prešiel, že je stále v ňom. Vysoké stromy boli po rozstavané popri celej dediny. Tvorili akísi vajcovitý tvar. V útrobách tohto tvaru sa nachádzala táto malá dedinka.

Čiernovlasý chlapec sa priblížil blízko dediny. Už mohol vidieť tmavé siluety strašidelných budov. Miernim tempom pokračoval k dedine, kde nakoniec zastal na akom si malom námestí. V okolitých budovách zbadal veľmi málo rozsvietených okien, pod niektorými boli nápisy v jazyku v ktorom nerozumel.

Nadobudol trocha odvahy, pomalým tempom kráčal k nejakej starej chatrči, na ktorej visela tabuľa. Bola na nej nejaká maľba zvláštneho tvora, o ktorom nikdy v živote nepočul. Uvidel že sa svieti v celom stavení.

Otvoril na prvý pohľad staré vŕzgajúce dvere. Vošiel do veľkej miestnosti. Bol tu nejaký drevený pult a desatoro stolov rozmiestnených nepravidelne po obvodoch celej miestnosti. Pripomínalo mu to ako keby to bolo nejaké pohostinstvo, ktoré poznal zo svojho rodného mesta.

Namieril si to k jednému slušno vyzerajúcemu stolu, okolo ktorej boli len dve nepohodlné stoličky, či skôr lavice. Sadol si zaň. Poriadne si poobzeral túto škaredú dieru. Boli tu i iný ľudia, ktorý sedeli na druhom konci. Boli veľmi úboho oblečení, ale vždy lepšie, než čo on sám mal na sebe.

Pri pulte uvidel nejaké menšieho zavalité muža. Odhadoval mu vek asi tak 40 rokov. On jediný mal najlepšie oblečenie, možno si ho mohol dovoliť. Podľa výzoru vyzeral niečo ako čašník alebo skôr barman.

Ten divný muž pri kráčal drobnými krokmi ku chlapcovi. Muž začal hovoriť neznámou rečou. Chlapec naňho civel čiernymi očami. Muž pocítil že mu chlapec nerozumie a tak sa pokúsil o inú reč. „Čo si dá mladý pán ?“, chlapec sa tejto otázky zľakol. Ten divný muž čakal na odpoveď. „ Eh, dám si niečo na pitie“. Muž civel na chlapca svojimi hnedými očami. Doširoka sa usmial a odkráčal k pultu.

O malú chvíľku sa vrátil a v ruke niesol malý hlinený džbán. „Bude to desať feniklov“, muž nastavil ruku, čakal na peniaze. Eric si až teraz uvedomil že nemá žiadne peniaze.

Robil sa že hľadal peniaze vo svojich vreckách. Muž netrpezlivo čakal. „Takže pán nemá čim zaplatiť“. Zo strachom sa predklonil a z poza jeho divnej košele vyliezol medailón. Eric sa naňho pozrel. Veď predsa mi zmizol niekde doma. Pomyslel si v duchu.

Tento sa líšil len farbou. Tento bol strieborný na ktorom bol nejaký ornament, alebo skôr erb. Muž sa lepšie naňho pozrel, keď zbadal ten erb zrazu sa poklonil.

„Prepáčte pane, že som od vás niečo žiadal“, ešte vždy bol úctivo poklonení. Eric sa naňho neveriacky civel. Čo to má znamenať, veď nie som žiadny pán, alebo také niečo. V duchu rozmýšľal a pokúsil sa niečo povedať, „Nič sa nestalo, ale prečo sa mi klaniate ?“, opýtal sa toho muža. On na oplátku civel oň naňho. „Veď ste predsa nositeľ bieleho svetla. Vy neviete kto ste ?“ ešte neveriacky si ho pohľadom prehľadával. „K to som ???“

„Podľa legendy sú nositelia bieleho svetla, niektorý ich volajú biely rytieri alebo skôr vyvolený. Vždy sú najmenej traja. Každých tridsať rokov sa vždy jeden nový objaví. Oni chránia tento svet pred temnými silami. Ale už niekoľko rokov nikde nebol ani jeden videný, všetci si myslia že sa navždy stratili, alebo sa schovávajú. Od kedy nebol ani jeden videný svetom zavládla temnota. Temné bytosti ovládali celú krajinu. Nikto sa proti nim nechce postaviť. Nikto nemá toľko síl a vôle ich zastaviť. Nie sú to len tvorovia, ale sú to i ľudia, mágovia, ktorý sa postavili na stranu temna. To preto nad týmto lesom nie je vidieť veľmi Slnko. Je nebezpečné chodiť vonku po nociach ale aj cez deň sám sa prechádzať po cestách. Mnohí ľudia už zomreli, alebo sa vrátili polomŕtvy“.

„Nikdy som o tom nepočul, ale aj som len obyčajný chlapec“, začudovane sa pozeral priamo do očí tomu mužovi. „Prepáčte sa opovážlivosť, chcem vám ponúknuť zadarmo ubytovanie do vtedy pokiaľ budete chcieť, ako vás mám volať ?“. „Jj ja som Eric“, koktavo odpovedal dvanásťročný chlapec a čakal čo sa bude diať. „Vaša izba bude číslo 4 a tam hore sa dostanete na poschodie“, ukázal muž rokov, ktorá mierila priamo do voľného priestoru medzi stenami, ktorú si pri tom nevšimol. Uvidel drevené schody, ktoré mierili priamo hore. Muž mu podal na stôl kľúč.

Čiernovlasý chlapec sa pokúsil upiť z krčahu. Bol plný teplej horkastej chuti. Preňho to bola nová chuť, ale po prvom dúšku sa mu celý obsah tej divnej tekutiny znechutil. Tá divná tekutina bola teplé jačmenné pivo. Pre malého chlapca to nebolo to pravé orechové.

Vonku už bola tma. Studený vietor začal viac fúkať. Vo vnútri jeho prechodnej izby už bol počuť rachotanie drevených šindľov, ktoré pokrývali strechu.

Chlapec už bol vo svojej izbe. Ľahol si do svojej postele. Síce nebola ako jeho vlastná ale bol rád, že si môže ľahnúť. Vo svojich myšlienkach sa vracal k svojej matke, bál sa o ňu. Za niekoľko minút zaspal.


Bolo skoré ráno. Slnko začalo pretínať polooblačnú oblohu. V malej osade uprostred nekonečného lesa sa zobúdzal dvanásťročný chlapec. Jeho uhľovo čierne vlasy boli vidieť nad veľkou perinou.

Eric sa zobudil. Niekoľko minút sa pozeral na drevený strop vo svojej izbe. Vyzeral úplne obyčajne ale hlavne vyzeral veľmi staro. Trvalo mu niekoľko minút, kým si spomenul čo sa mu včera prihodilo.

Som ten za koho ma pokladal ten hostinský ? Ale prečo som nikdy nevedel čo som zač. Môj otec určite nebol obyčajný človek. Ale prečo moja mama mi nič nepovedala alebo nenaznačila, že nie som úplne iný ako ostatný ? Eric si vo svojej mysli kládol veľa otázok , na ktoré nemohol nájsť žiadne odpovede.

Posadil sa vo svojej posteli. Odhrnul si tú divnú košeľu ktorú mal ešte stále na sebe. Uvidel ten divný medailón ktorý z nejakých príčin mal zavesený na svojom krku. Prezrel si ho poriadne ale veľmi sa líšil tomu, ktorý našiel na dvore ich rodinného domu. Všimol si aj svojej jazvy, ktorá sa tiahla cez celú hruď. Bol prekvapený že vôbec ju necítil. Jazva mala ten istý erb alebo to bol symbol ? To je jedno, ale mala ten istý obrazec aký mal na hrudi.

Konečne po dlhej chvíli vstal z postele. Všimol si že sa tu nachádza nejaký divný nočný stolík. Okrem postele a stolíka tu nebol žiaden iný nábytok. I okno nebolo veľmi veľké. Pozrel sa von oknom a spozoroval to pekné počasie. Uvidel ako ranné slnečné lúče pretínajú ťažké mraky.

Týmto nádherným pohľadom sa kochal vyše dvadsať minút. Keď ho to prestalo konečne baviť zamieril k dverám ktoré viedli z jeho izby. Šiel dolu schodmi, kým neuvidel tú veľkú miestnosť ako včera. Okrem hostinského videl ešte nejakého divného muža. On bol vysokej štíhlej postavy. Mal na sebe nádherný biely plášť, na ktorom bol vyšitý striebornou niťou veľký kôň z nádhernými krídlami. Bol prekvapený jeho výzorom, vyzeral ozaj majestátne, vôbec nezapadal do tejto miestnosti.

Zišiel zo schodov kde ho hneď privítal hostinský. „Mladý pán má návštevu“. „Dobrý deň. Včera večer sme dostali správu, že si sa objavil. Cestoval som celú noc aby som pre teba prišiel. Budeš musieť so mnou ísť do nášho hradu“.

„Prosím ? Veď nikto nie vie nič o mne“. Zhrozil sa Eric a neveriac ne sa pozeral na toho muža v bielom plášti. „Ak som ten koho vy myslíte, prečo ste za tu vzali ? Veď včera vy ste hovorili že už mnoho rokov nikoho nevideli“. Túto otázku nasmeroval priamo na hostinského.

„My sme sa neukazovali, nebolo prečo bojovať. Až teraz keď sme sa znova stretli po mnohých rokov máme tú silu poraziť toto zlo tohto sveta. Tu v tomto svete sa naučíš ovládať svoju moc, ale ty si jediný ktorý ho môže poraziť v tvojom svete. Tvoj príchod bol predpovedaný, niekoľko desiatok rokov dopredu. Nemôžem ti povedať tú veštbu na tomto mieste, lebo tu je to nebezpečné“. Muž v bielom plášti otočil pohľad od chlapca a nasmeroval si to von na ulicu. „Chceš tam naozaj stáť ? Snáď si tam neskamenel“. Táto otázka platila pre Erica, ktorý ešte vždy stál na svojom mieste.

Hneď na to sa spamätal a poponáhľal sa za mužom v bielom plášti. Vošiel von z hostinca a vonku uvidel dva vysoké biele kone. Svojou krásou žiarili naokolo. Pri nich stál ten muž za ktorým sa poponáhľal.

Eric sa priblížil k jednému z nich. Až teraz keď už bol vonku sa mohol rozhliadnuť po nádhernej rannej oblohy. Slnko už svietilo veľmi jasno.

Muž mu pomohol vysadnúť na koňa. To isté aj on urobil a pomalým klusom zamierili von z malej dedinky smerom k nekonečnému lesu. Eric už mieril k svojmu novému osudu.